História metylénovej modrej

Metylénová modrá patrí medzi najstaršie organické farbivá s históriou siahajúcou do roku 1876, kedy ju nemecký chemik Heinrich Caro prvýkrát syntetizoval. Pôvodne bola vyvinutá ako textilné farbivo, vďaka svojej žiarivej modrej farbe si rýchlo získala obľubu v textilnom priemysle. To bol však len začiatok jej cesty od farbiva k všestrannému chemickému prostriedku.

V roku 1890 výskumníci začali skúmať medicínsky potenciál metylénovej modrej. Mikrobiológ Robert Koch ju stanovil pre účely lekárskeho farbenia, zatiaľ čo nemecký lekár a nositeľ Nobelovej ceny Paul Ehrlich skúmal jej antimikrobiálne vlastnosti a objavil jej účinnosť proti špecifickým bakteriálnym a protozoálnym infekciám.

Ďaľej Dr. Paul Ehrlich poznamenal, že toto farbivo môže farbiť živé neuróny (čo bolo veľmi prínosné o pár rokov neskôr) a má rovnaký účinok na plazmódium, parazita spôsobujúci maláriu prítomného v ľudskej krvi. Usúdil, že farbivo môže selektívne zasiahnuť maláriu v ľudskom tele. O niekoľko rokov neskôr úspešne otestoval MB na liečbu malárie, čo znamenalo prvý prípad vyliečenia infekčnej choroby syntetickou zlúčeninou. Napriek tomuto prelomu bol chinín v tej dobe už uznávaný ako antimalarikum, čo viedlo k poklesu  použitia MB do neznáma. Toto pokračovalo, kým malária nezačala vykazovať zvýšenú odolnosť voči dnešným existujúcim liekom. Pred niekoľkými rokmi profesor Dr. Olaf Müller zistil, že MB v zásadných aspektoch prevyšuje všetky známe antimalariká. V skutočnosti to môže byť najúčinnejšie dostupné činidlo na inhibíciu prenosu infekcie. 

Koncom 19. storočia bola MB intenzívne skúmaná aj ako liečba schizofrénie. Bola jedným z prvých liekov používaných na liečbu pacientov s psychózou a bola hlavným liekom v náhodnom vývoji fenotiazínových antipsychotík v polovici 20. storočia.

V roku 1980 Dr. Claude Wischik pracoval v laboratóriu v Cambridge, kde tím vedcov študoval Alzheimerovu chorobu. Najprv dostal za úlohu izolovať neurónové agregáty predtým, ako ich mohol hlbšie skúmať. Jeho kolegovia navrhli použiť na vzorky neurónov MB. Na Wischikovo prekvapenie MB nielen zafarbila agregáty, ale ich aj rozpúšťala. Kľúčovým pre neho bolo zisteine, že MB už bola predtým-a je dodnes- používaná v psychiatrickom výskume. Tým usúdil, že prechádza do mozgu ceyz hematoencefalickú bvariéru. Wischik zistil, že agregáty sú vytvorené z tau, proteínu bežne prítomného v mozgu, ktorý sa však u pacientov s Alzheimerovou chorobou skladá späť na seba a zhlukuje sa do väčších oligomérov. Jeho zistenia spustili lavínu výskumu MB Dnes sa tento úžasný liek skúma ako liečba neuropsychiatrických stavov. 

Do roku 2025 je v biomedicínskej knižnici PubMed viac ako 28,200 záznamov pre „metylénovú modrú“, nepočítajúc štúdie, ktoré boli publikované v období, ktoré PubMed nepokrýva.

Dnes je lekársky používaná pri liečbe methemoglobinémie, naviac si našla uplatnenie aj pri liečbe encefalopatie spôsobenej ifosfamidom, aj ako intervencia pri infekciách močových ciest u starších pacientov, ako protijed na otravu oxidom uhoľnatým a kyanidom a aj ako liek na septický šok.

Ďalej sa dodnes používa ako diagnostický nástroj pri chirurgických zákrokoch, laboratórne v histopatológii ako farbička bunokvých štruktúr (farbenie alebo zvýrazňovanie rezov vzoriek pre zvieracie, bakteriálne a krvné tkanivá), ako aj na inaktiváciu baktérií.